Všetko o koníkoch

Škvrnité kone poznal už Starý Svet. Dokazujú to kresby pravekých maliarov, ktorí zhruba 18 tisíc rokov pred narodením Ježiša zobrazili škvrnité kone na stenách francúzkych jaskýň Lascaux a Perche Merle. Podľa zachovaných záznamov, sedlali škvrnité kone tiež ázijskí jazdci, ktorí sto rokov pred našim letopočtom dobývali územie súčastného Rakúska a škvrnité kone tiahli tiež vojnový voz perzského kráľa, ktorý sa okolo roku 480 pred našim letopočtom snažil o podrobenie Grécka.

Od roku 1 600 sa škvrnité kone stali veľkou módou v Európe a o 85 rokov neskôr boli importovaný do Anglicka, kde založili chov.

Významnú rolu v histórii plemena hrá tiež Rakúsko. Tak sa škvrnité kone dostali do Kladrub a neskôr do Lipice. Z tohto obdobia pochádza obraz Johanna Georga Hamiltona , zachytávajúci lipicánov so zreteľnou „dekou“ (viz A Still Illusion). Ťažké kone ktoré neboli odoslané do Lipici , boli v Kladruboch nad Labem krížené s ďaľšími chladnokrvníkmi, čo mimo iného ovplyvnilo vyšľachtenie Norika. V Dánsku bol chovaný škvrnito sfarbený knabstrupský kôň, avšak tieto kone mali len málo, alebo nemali vôbec nič spoločného so skutočnými appaloosami.

Appaloosa je kôň , ktorého pôvod siaha výhradne ku koňom vyšľachteným indánskym kmeňom Nez Percé (v preklade Prepichnuté nosy).

Teraz sa pozrime na vývoj tohto plemena v Novom Svete. Ten sa začal okolo roku 1 500, kedy sa prví Španieli usadili na území Mexika a začali tu chovať ovce a kone. Hoci indiáni s týmito kolonistami spolupracovali, nemohli na ich koňoch jazdiť. Postupom času sa im však podarilo kone ukradnúť, a naučili sa s nimi pracovať.

V roku 1 621 priplávala z Terstu do Vera Cruz loď s nákladom, ktorý peukázateľne obsahoval tiež škvrnito sfarbené kone. Mimochodom už niekoľko rokov pred tým boli kone zaregistrované na severe a odhaduje sa, že zhruba okolo roku 1 700 sa škvrnité kone prostredníctvom Navajov dostali do vlastníctva kmeňa Nez Percé. Jeho príslušníci sa v tej dobe usadili na hraniciach štátov Oregon, Idaho a Washington, kde sa živili rybolovom. V priebehu leta opúštali údolia a presúvali sa do hôr, kde obchodovali. Pri jednom z týchto výmenných obchodov po prvý krát na vlastné oči uvideli zviera veľké ako jeleň, ktoré sa živilo trávou a bolo využívané k noseniu nákladov.

Samozrejme, že zviera prostredníctvom výmenných obchodov získali a čoskoro neostali pri jednom. Akonáhle mali Nez Percezovia niekoľko koní, prestali si ich obstarávať výmenou, ale začali ich kradnúť. Do petnástich až dvaciatich rokov všetci príslušníci kmeňa vlastnili kone a vedeli tiež, ako s nimi manipulovať. Neuplynulo ani sto rokov a s kmeňom sa stala prevratná zmena- z rybárov a hospodárov sa stali kočovný lovci. Tento kmeň bol tiež jediný, ktorý choval kone. To znamenalo nielen kvantitatívne zvyšovanie ich počtu, ale tiež zvyšovanie kvality chovu. Vďaka tomu boli teda kone, ktoré neboli zaradené do chovu, využívané ako nosiči. Silné, rýchle a výkonné kobylky a žrebce, boli zaradené do chovného programu, zameraného na produkciu špičkových koní, ktoré bolo možno využívať na lov bizónov a pre bojové účely.

Najpozoruhodnejšia skutočnosť ostáva, že indiáni kmeňa Nez Percé nikdo chovať kone neučil. Aj tak už v roku 1 806 Lewis popísal , aký bol očarovaný eleganciou, kvalitou a vytrvalosťou koní Nez Percezov. Napísal tiež že menej kvalitné kone boli kastrované a do chovu boli starostlivo vyberané len tie najlepšie jedince. Aj keď sa Nez Percezovia priamo nezaslúžili na vzniku škvrnitých koní, nemožno im uprieť zásluhu na tom, že práve appaloosy svojimi vlastnosťami vynikajú nad ostatné plemená.

Označenie Appaloosa získali tieto kone až neskôr, zhruba okolo roku 1 870. V tejto dobe sa pestovatelia pšenice usadili pri rieke Palouse, kde v tej dobe žili tiež Nez Percezovia, ktorí vlastnili veľké stádo škvrnitých koní. Farmári najskôr začalitýmto koňom hovoriť ,,Palouse“ a potom „Palousey horses“, z čoho neskôr vzniklo označenie „A Palousey“ . V krátkom období prišlo k zkráteniu tohto výrazu na „ Apalousey“ a nakonie vznikol dodnes používaný výraz „Appaloosa“.

Najkrutejšia kapitola v histórii appaloos sa začala 15 .mája 1 877, kedy generál Howar dal rozkaz dopraviť v priebehu 30 dní náčelníka Josepha s jeho kmeňom a všetkým majetkom do rezervácie Lapwai.

Indiáni sľúbili, že sa do rezervácie presunú a pretože ich tlačil čas , museli prekročiť Hadiu rieku. Rieka bola zhruba 400 metrov široká a v danú chvíľu sa korytom hnala voda s topiacimi sa ľadovými krami.Nez Percezovia sa dostali na druhý breh tak, že sa nechali voľne vliecť koňmi, ktorí rieku preplávali zapriahnutí do vorov z bizónich koží. Prúd bol však natoľko silný, že veľa koní strhol so sebou. Všetci ľudia prekonanie rieky prežili, ale 900 appaloos sa utopilo.

Nez Percezovia sa ďalej presúvali k rezervácii Lapwai. Behom cesty však prišlo medzi indiánmi a prisťahovalcami k niekoľkým malým šarvátkam, ktoré vyvrcholili tým, že traja mladý bojovníci zabili pri Lososej rieke 4 osadníkov. Tento konflikt vyvolal vojnu, vplyvom ktorej, sa mierumilovný indiánsky presun zmenil na vojnové tiahnutie. 17.júla boli skoro ráno napadnutý kapitánom Perrym, ale jeho 112 vojakov proti 55 bojovníkom Nez Percez namali šancu. To bol začiatok štvanice na indiánov, ktorá trvala viac než tri mesiace a jazdci behom nich prekonali trasu dlhú 1 300 míľ. Ďalší neočakávaný útok prišiel zo strany generála Howarda pri Clearwateru , ale indiánom sa podarilo útok zastaviť a pokračovali v úteku cez Lolo Pas s cieľom opustiť územie Spojených Štátov a v Kanade sa pripojiť k Sediacemu Býkovi.

Pretože však armáda disponovala telegrafickým spojením, podarilo sa jej trasu postupujúcich indiánov vysledovať. Tak sa stalo, že za východu slnka 29. septembra 1 877 prišlo k druhému útoku na indiánopv, pri ktorom 600 vojakov americkej kavalérie bojovalo v boji proti 120 bojovníkom Nez Percez. Tým sa síce podarilo útok odraziť, ale keď sa asi po šesť dennom obliehaní kapitán Haward spojil so svojim vojskom, 5.októbra 1 877 boli donútení ku kapitulácii. Zatiaľ čo Nez Percezovia boli dopravený do rezervácie, všetky appaloosy čo im ostali boli im zabavené a predané vo Fort Keogh.

Napriek tomu existovali ľudia, ktorým osud appaloos nedal spať. Patril k nim aj Claude Thompson a dr. Francis Haines, ktorý o tomto plemene zhromaždili všetky dostupné informácie a na ich základe vytvorili plemenný štandard, ktorý takmer bezo zmeny platí až do dnešnej doby a 30. decembra roku 1 938 založili Appaloosa Horse Club U.S.A. v štáte Oregon. Už počas prvých rokov mal klub 55 členov a 113 registrovaných koní.

V súčastnosti má Appaloosa Horse Club vo svojom registri zapísaných viac ako 600 tisíc appaloos a o ďaľšie rozšiovanie a podporu sa stará niekoľko ďaľších klubov registrovaných pod jeho hlavičkou.